i. Ročník 24 – 29. júl 1928

Význam požehnania a znaku kríža.

Moje dni sa stávajú trpkejšími a dlhšími kvôli nedostatku môjho sladkého Ježiša. Hodiny sú storočia, dni nikdy nekončia; a kým robím svoje obvyklé kolá vo Stvorení, chcem a pozývam všetkých, aby plakali pre Toho, ktorý odlietajúc odo mňa, necháva ma samu a opustenú v mojom tvrdom mučeníctve života, akoby som nemala život, pretože Ten, ktorý vytvoril môj skutočný život už nie je so mnou. A tak vo svojej horkosti volám Slnko, aby vyplakalo slzy svetla, aby pohlo Ježiša k súcitu, aby sa vrátil k svojmu malému vyhnanému stvoreniu.  Volám vietor, aby rozplakal stonanie a výkriky a ohlušil počutie Ježiša svojou mocnou ríšou, aby Ho ohol, aby prišiel. Volám more na svoju pomoc, aby premenilo všetky svoje vody na slzy, a šumiace slzy a chvenie svojimi vlnami spôsobilo rozruch hlboko v Jeho božskom Srdci, aby sa mohol rýchlo rozhodnúť, že mi to vráti. Jeho život, moje všetko. Ale kto môže povedať všetky moje nezmysly?

Hľadala som pomoc u všetkých, aby prinútili Ježiša vrátiť sa ku mne. Ale On neprišiel; a pokračoval som vo svojom kole v Jeho rozkošnej vôli a po všetkých skutkoch, ktoré urobil, keď bol na tejto zemi, som sa zastavil, keď Ježiš žehnal deti, žehnal svoju nebeskú mamu, žehnal zástupy a iné veci, a modlil som sa Ježiša aby požehnal túto Jeho malú dcérku, ktorá to tak veľmi potrebovala. A On, pohybujúc sa v mojom vnútri a zdvihnúc svoju ruku, aby ma požehnal, mi povedal: „Dcéra moja, žehnám ťa zo Srdca v tvojej duši a tele – nech je moje požehnanie potvrdením Naša podobnosť vo vás. Moje požehnanie vo vás potvrdzuje to, čo urobilo Božstvo pri stvorení človeka – teda Naša podoba. Musíte vedieť, že počas môjho smrteľného života som vždy požehnal všetko, čo som robil. Bol to prvý akt stvorenia, ktorý som povolal späť nad stvoreniami, a aby som to potvrdil, v požehnaní som vzýval Otca, Slovo a Ducha Svätého. Samotné sviatosti sú oživované týmito požehnaniami a vzývaním. Takže, zatiaľ čo moje požehnanie volá podobnosť Stvoriteľovi v dušiach, moje požehnanie volá aj život mojej Božej vôle, aby sa mohla vrátiť ako na počiatku Stvorenia, aby vládla v dušiach, pretože jediná moja Vôľa má v nich čnosť maľovania. naživo je to podobnosť Toho, ktorý ich stvoril, aby to bolo známe a zachoval to svojimi božskými živými farbam

Vidíte teda, čo znamená požehnanie: potvrdenie našej tvorivej práce, pretože práca, ktorú robíme raz, je taká naplnená múdrosťou, vznešenosťou a krásou, že ju radi stále opakujeme. A ak Naše požehnanie nie je nič iné ako vzdych nášho Srdca, aby sme videli, ako sa Náš obraz obnovil v stvoreniach, ako aj opakovanie nášho potvrdenia toho, čo chceme robiť, znak kríža, ktorý Cirkev učí veriacich, je nič iné, len narúšať našu podobnosť zo strany stvorení; a tak, opakujúc naše požehnanie, opakujú: ‚V mene Otca, Syna a Ducha Svätého.' Preto Cirkev a všetci veriaci bez toho, aby to vedeli, sú v súlade s večným Stvoriteľom a všetci chcú to isté: Boh tým, že požehnáva a vyslovuje slová „Otec, Syn a Duch Svätý“, chce dať svoju podobu; stvorenia ho vnucujú znakom kríža vyslovovaním rovnakých slov.

----------------------

Ročník 20 – 28. januára 1927 ...

keďže sa najctihodnejší otec Di Francia dopočul, že mám horúčku, dal mi vedieť, že ak by som bola v núdzi, mala by som si zobrať čokoľvek z peňazí, ktoré mi nechal na jedno zo svojich diel.

A môj milý Ježiš, ktorý prišiel, takmer s úsmevom mi povedal:

„Dcéra moja, daj otcovi v mojom mene vedieť, že mu ďakujem a odmením dobrotu jeho srdca za starostlivosť, ktorú o teba má.

Daj mu však vedieť, že dcéra mojej vôle nič nepotrebuje, lebo moja vôľa oplýva všetkým;

ešte viac žiarli, že iní môžu niečo ponúkať, pretože ono jediné chce dať všetko svojej dcére.

V skutočnosti, kdekoľvek vládne moja Božia vôľa, neexistuje nebezpečenstvo, že by prírodné prostriedky a hojnosť dobier mohli spôsobiť škodu; naopak, čím viac prostriedkov má a čím viac si užíva hojnosť,

tým viac sa pozerá na Silu, Dobrotu, bohatstvo Najvyššieho fiatu v nich a všetko premieňa na najčistejšie zlato Božskej vôle.

Takže čím viac jej moja Vôľa dáva, tým viac sa cíti oslávená,

keď uskutočňuje svoj život v stvorení, keď ponúka svoje vlastné veci tomu, kto Ho nechá dominovať a vládnuť.

Bolo by absurdné, keby mal veľmi bohatý otec chudobné deti – taký otec by si zaslúžil byť odsúdený.

A potom, aký by bol účel jeho bohatstva, keby narodenie, ktoré pochádzalo z jeho vlastného tela – jeho samotných detí – viedlo životom utrpenia a nešťastia?

Nebola by to hanba pre tohto otca a neznesiteľná horkosť pre tieto deti – vediac, že ​​hoci je otec nesmierne bohatý,

všetko im chýba a len ťažko dokážu utíšiť hlad?

 Volume 20 – January 28, 1927

… since most reverend Father Di Francia heard that I had a fever, he let me know that, if I were in need, I should take whatever I needed from the money he had left with me for one of his works.  And my lovable Jesus, in coming, almost smiling said to me:  “My daughter, let father know, in my name, that I thank him and I will reward the goodness of his heart for the care he has for you.  However, let him know that the daughter of my Will has no need of anything, for my Will abounds with everything; even more, It is jealous that others may offer something, because It alone wants to give everything to Its daughter.  In fact, wherever my Divine Will reigns, there is no danger that natural means and abundance of goods may do harm; on the contrary, the more means she has, and the more abundance she enjoys, the more she looks at the Power, the Goodness, the wealth of the Supreme Fiat in them, and she converts everything into most pure gold of Divine Will.  So, the more my Will gives to her, the more It feels glorified in carrying out Its life in the creature, in offering Its own things to the one who lets It dominate and reign.  It would be absurd if a very wealthy father had poor children – such a father would deserve to be condemned.  And then, what would be the purpose of his riches if the birth that came from his own body – his very children – conducted a life of hardships and miseries?  Would it not be a dishonor for this father, and an unbearable bitterness for these children – knowing that, while the father is extremely wealthy, they lack everything and can hardly satisfy their hunger?

Volume 24 – July 29, 1928 Meaning of the blessing and of the sign of the Cross.

My days become more bitter and long because of the privation of my sweet Jesus.  The hours are centuries, the days never end; and while I do my usual rounds in the Creation, I want and invite everyone to cry for the One who, flying away from me, leaves me alone and abandoned in my hard martyrdom of living as if I had no life, because the One who formed my true life is no longer with me.  So, in my bitterness, I call the Sun to cry tears of light to move Jesus to compassion, so that He would come back to His little exiled one.  I call the wind to make tears of moans and of screams, and to deafen the hearing of Jesus with its mighty empire, so as to bend Him to come.  I call the sea to my help, so that it would convert all of its waters into tears, and murmuring tears and tumulting with its waves, it may make a tumult deep within His divine Heart, so that He may quickly resolve to give me back His life, my All.  But who can say all of my nonsense?

I sought help from all, so that they would make Jesus come back to me.  But He would not come; and I would continue my round in His adorable Will, and following all the acts He did when He was on this earth, I stopped when Jesus was blessing the children, blessing His Celestial Mama, blessing the crowds and other things, and I prayed Jesus to bless this little daughter of His, who so much needed it.  And He, moving in my interior and raising His arm in the act of blessing me, told me:  “My daughter, I bless you from the Heart in your soul and body – may my blessing be the confirmation of Our likeness in you.  My blessing confirms in you what the Divinity did in the creation of man – that is, Our likeness.  You must know that during the course of my mortal life, in everything I did, I always blessed.  It was the first act of Creation that I called back over the creatures, and in order to confirm it, in blessing I invoked the Father, the Word and the Holy Spirit.  The very Sacraments are animated by these blessings and invocations.  So, while calling the likeness to the Creator within souls, my blessing calls also the life of my Divine Will, that It may return as in the beginning of Creation to reign in souls, because my Will alone has the virtue of painting in them, vividly, the likeness of the One who created them, of making it known and of preserving it with its divine live colors.

See then, what blessing means:  confirmation of Our creative work, because the work We do once is so filled with wisdom, with sublimity and with beauty, that We love to repeat it always.  And if Our blessing is nothing other than the sigh of Our Heart to see Our image restored in the creatures, as well as the repetition of Our confirmation of what We want to do, the sign of the Cross that the Church teaches to the faithful is nothing other than impetrating Our likeness on the part of creatures; and so, echoing Our blessing, they repeat:  ‘In the name of the Father, of the Son and of the Holy Spirit.’  Therefore, without knowing it, the Church and all the faithful harmonize with the eternal Creator, and all want the same thing:  God, by blessing and pronouncing the words, ‘Father, Son and Holy Spirit’, wants to give His likeness; the creatures impetrate it by making the sign of the Cross, pronouncing the same words.”

Fiat!